• Manj

Love/Laska (Po Slovensky)


Vel'ké pod'akovanie drahy Peter Kollar - velmi talentovaný spevák, textár a pedagóg - ktorý preložil písomne na toto video.


The article below is based on the English version that originally followed this video.

The Slovak translation has been done by dear friend and talented singer, lyricist and teacher, Peter Kollar.

Once again, thank you, dear Light <3



Pred viac ako desiatimi rokmi som sa vrátila do Londýna vo Veľkej Británii a začala som pracovať ako osobný tréner v Chelsea. Nenávidela som túto prácu. Deprimovaná ako šľak, po rozvode, s pocitom úplného zlyhania, som sa znovu, nespokojná v pochmúrnom (šedivom) Londýne, schytila do balenia. Tentokrát to bola práca na Kréte. Myslela som, že slnko a to všetko Grécke naokolo "ma dajú do kopy". Prešiel mesiac môjho pobytu a prácu rekreačného zástupcu som opäť nechala tak. Pocit odporu k tomu čo som robila som zas a znova nedokázala potlačiť. No môj pobyt predsa len splnil svoj účel v momente keď som sa stretla s Georgom. Bol jedným z mojich klientov na Kréte. Predtým, než som sa k nemu dostala, trávila som dva týždne osamote, čítala som, písala a veľa plakala, aby sa to všetko zo mňa dostalo von. Chcela som sa zbaviť všetkého čo bolo neúspešné, manželstvo, manžel a moje staré „ja“. Sama som oslávila svoje tridsiate narodeniny, na chvoste ktorých som oslavovala aj „smrť“ môjho manželstva. Zverila som sa tým snáď len jedinému priateľovi. Moja tridsiatka však bola v skutočnosti veľká vec - nie pre číslo a vek, ale pre presnosť načasovania ďalších udalostí. Rozhodla som sa ísť ďalej a život sa odrazu začal meniť, depresia ma pomaly opúšťala, do môjho života začali prichádzať noví ľudia. George na mňa doslova kričal v telefóne, či ​​som sa zbláznila, keď mu o svojich problémoch hovorím až teraz. On – jeden z mojich anjelov - bol kľúčovou postavou pre zmenu v mojom vedomí a moja myseľ sa často k nemu i dnes s láskou vracia. Preto sa chcem podeliť o svoj príbeh tým čo píšem tu a teraz.


George je človek, ktorý ma inšpiroval k tomu, aby som sa začala pýtať ľudí okolo seba na ich tri najdôležitejšie veci v živote. Odpovede som chcela čo najrýchlejšie bez toho, aby príliš premýšľali.

Moje tri, v tej chvíli, dôležité veci boli niečo ako "všetko okolo nás - mesiac v splne, hory, more, príroda" a ešte som dodala niečo v duchu túžby po slobode, zdraví a láske. Aj ďalšiu otázku, ktorú som dostala po mojich odpovediach rada kladiem všetkým a rada počúvam o pocitoch a emóciách či myšlienkach, ktoré sa pri nej objavia.

"A kde si „TY“? PREČO NIE SI AJ „TY“ JEDNOU Z NAJDÔLEŽITEJŠÍCH VECÍ V TVOJOM ŽIVOTE? "

Doslova ma zabrzdil/zarazil na mojej trati. Niekomu sa pri tejto otázke, prečo nemenujú medzi dôležitými aspektami života i seba, aktivuje obranný mechanizmus, dokonca akýsi hnev z pocitu nachytania na hruškách. Zákon zámeru v prvej otázke je jasný a stručný. Takže ak ste neodpovedali „ja sám“ (v skutočnosti mi niekto na prvú otázku odpovedal "Moje ZDRAVIE, no kľúčové slovo je" Moje "), neposudzujme, nesúďme a radšej sa pokúšajme celú vec chápať s láskou. Pokúsme sa byť „MY“ pre nás najdôležitejšou "vecou" v našom vlastnom živote. (Verte mi, keď to hovorím, nie je to v žiadnom prípade sebectvo a arogancia, ale skôr je to seba – vedomie v inteciách "SEBALÁSKY").

Odrazu sme sa dostali k láske, a ak sa ponoríme hlbšie, na jazyk sa derie otázka:

"Čo je to láska?"

Raz mi túto otázku položila štvorročná neter jednej z mojich slovenských „sestier“.

Sčista-jasna sa ma spýtala: "Manj, čo je láska?". Toto dievčatko som nikdy predtým nepočula hovoriť po anglicky a jej otázka v angličtine ma naozaj zaskočila, no cítila som sa poctená a vo mne vyvolávala pocit akoby sa ma práve pýtala na to „čo je to Boh“. Zhlboka som sa nadýchla a najskôr s pokrčenými ramenami odpovedala, že neviem. Po chvíli mi však na um prichádzali odpovede: "láska je keď sme hrali na hudobné nástroje a muzicírovali sme a keď sme spolu cvičili jogu, to je láska ..."


A potom neskôr keď sme tancovali na pieseň od Georgea Michaela "Freedom" a nahlas sme spievali, povedala som jej: "vidíš, aj toto je láska". Teraz mi prichádza na myseľ nekonečný rad vecí, ktoré by som bola rada vtedy spomenula ako: jedlo je láska, stolovanie je láska, leňošenie v hojdacej sieti s mamou a tvojou sestrou, to všetka je láska....


Naproti tomu, len tak zo zvedavosti som skočila na pinterest a napísala som slovíčko "láska". Väčšina toho čo som našla súvisela s intímnymi vzťahmi rovnako ako všetky odkazy na google. Po všetkých tých srdiečkach prišli rôzne citáty alebo intímne obrázky "romantického" vzťahu.

To je však úplne iná téma, ktorú by som v tom čo sa tu snažím naznačiť vynechala.

-

Ak je teda láska hocičo a všetko, čo si len môžeme predstaviť, čo je potom, preboha, sebaláska? Natočila som video, v ktorom hovorím ďalej aj o tom aké ťažké je začať pracovať na sebaláske, na ktorú sa začali, povedala by som, jemne ladiť tí, ktorí video videli, ale aj vy čo si teraz čítate tieto slová.

Zájdem tak ďaleko, že poviem, že dokonca aj hnev môže byť videný ako láska a aj frustrácia, smútok či depresia môže byť vnímaná ako láska. Rozumiete, príde čas, keď sa ani tie zlé alebo negatívne emócie nebudú vnímať inak ako to, čo je našou neodmysliteľnou súčasťou, pravá ruka alebo ľavá noha, vaše alebo moje krásne oči a prekrásne srdcia. Vec sa má tak, že sa začíname meniť a integrovať, začíname vynikať a všetko sa naozaj začína prezentovať tak, že to má jediný singulárny zdroj, stávame sa ním a odrazu milujeme sami seba. Ako? Ako sa dostaneme k takému pokoju, že môžeme napokon vidieť hnev ako niečo, čo má byť milované?

Pokúsim sa celú vec priblížiť opisom jednej situácie tak, aby ste ju videli ako nikdy predtým. Predstavte si, že kráčate okolo lavičky, na ktorej sedí a narieka malé stvorenie, päťročný chlapec alebo dievča. Čo spravíte? Zdá sa, že nik nie je nablízku, žiadny rodič, žiadny súrodenec, nikto okrem vás.

Myslím, že z väčšina z nás by sa ponáhľala dieťaťu na pomoc. O drobca by sme sa pokúsili postarať, ponúkli útechu, skúsili zistiť čo sa stalo. Jednoducho by sme chceli odstrániť bolesť, však?

Teraz si predstavte, že vo vás je dieťa a vždy, keď je niečo v nerovnováhe vo vašom živote, plače – to vo vás plače.

Ako často sa zastavíme a pátrame čo sa deje?

Ako často sa zastavíme a prihovárame sa: "láska moja, počujem ťa, počujem tvoj krik a posnažím sa dať všetko do poriadku, mrzí ma to."

Ako často sa to deje? A deje sa to vôbec niekedy?

Keď sa ráno prebúdzame pozdravíme sami seba "dobré ráno"? Ak nie, prečo nie? Prečo by sme to nemali alebo nemohli robiť?

Chápem, znie to tak smiešne, divne, hore nohami, však? Určite áno, veď je to opak toho, čo sme sa učili. Je to predsa viac než v poriadku a vo všeobecnosti normálne ak sa sami k sebe chováme ako k handre a hrešíme sa čo i len za maličkosť namiesto toho, aby sme sa milovali a z tohto uhla pohľadu k sebe pristupovali? O čom to, doparoma, všetko je?!

Putujeme od toho malého klbka radosti, čoho sa nevieme nasýtiť, ktoré, ak sa vám aj pokaká pred očami, je stále také milé, že nikto na svete ho neobviní, že spravilo niečo zlé a neobráti takýto „čin“ proti nemu.

Všetko je nám poskytnuté keď sme malí, sme hýčkaní a rozmaznávaní, kŕmení a nechajú nás odgrgnúť, čítajú nám pred spaním, vždy poriadne poprikrývajú...sme zbožňovaní a nekonečne milovaní.

Keď povieme prvé slovo, všetci tlieskajú, smejú sa a oslavujú. Robíme prvé kroky a všetci vyberajú fotoaparáty, kamery, mobilné telefóny, čo je poruke.

No a potom sa začnú diať zaujímavé veci...Použili sme slovo, ktoré zaručilo prvý výprask po zadku alebo sme šli niekam kam sme nemali, dotkli sme sa niečoho, čo vyvolalo hnev u niekoho, kto je zvyčajne pre nás zdrojom toľkej lásky.

Ako rastieme z týchto dokonalých maličkých cherubínov, ktorí nerobia nič také, aby im niekto povedal: "nie", "nechoď tam", "nedotýkaj sa toho", "nejedz to", " nehádž to na zem ","nerob to", sa čoskoro náš duch začína ukrývať a strácať v malých škatuľkách – vravím to úprimne bez toho aby som niekoho súdila, či posudzovala lebo verím, že všetci sa snažíme žiť najlepšie ako sa dá a ako vieme.

Z úplnej dokonalosti, v ktorej sme tak nemotorní a kedy toho toľko ešte nevieme povedať, sa veľmi skoro prehrávame k mnohonásobne vyslovenému "nie".

Ideme do školy a už to nie sú len rodičia, ale aj učitelia a spolužiaci, ktorí prekračujú hranice našej slobody. Neskôr prichádza bremeno dospievania, po ktorom nasleduje zmena 20, 25, 30, 35, 40 a napokon kríza stredného veku... Pocit zmätenosti, pocit zablúdenia, pýtame sa: "Kto som, čo tu robím, o čom to všetko je?" Chytá nás pocit odpojenia, hľadáme pod každou skalou, prosíme o znamenia, hľadáme, hľadáme a hľadáme...

No a tu sa to všetko spája. Preto, keď sa vás niekto ešte raz opýta, ktoré sú najdôležitejšie veci vo vašom živote, nezabudnite najskôr povedať "JA".

-

Na margo seba-lásky musím konštatovať, že sa ocitáme uprostred podmieňovanej lásky už ako deti, ďalej prechádzame uvedomením si tohto stavu až kým sa nezačneme skutočne zaujímať vedome našou vlastnou existenciou. Mnohí z nás sa začali pohybovať po hladine týchto vôd v intenciách veľkých zmien na našej planéte. Bola by som rada, keby bol váš prechod do tejto hladiny čo najjemnejší.

Ako na to?

Začneme tým, že oslovíme to dieťa na lavičke, o ktorom som hovorila.

Pretože TO dieťa STE VY.

Nastal čas, aby ste sa usilovali o svoje vlastné potreby, aby ste mali pevne v rukách to čo sa deje. Prejav sebalásky sa začne upevňovať cvičením, a to je presne ono. Je to tréning. Predstavte si, že sme videli to dieťa, ktoré plakalo na lavičke miliónkrát v priebehu nášho života. Prešli sme ledabolo okolo. Napchali sme ho jedlom keď plakalo. Topili sme ho alkoholom, keď plakalo. Mučili sme ho namáhavým cvičením, keď rumázgalo. Zapchali sme mu ústa náhodným stretnutím za účelom sexu. Filtrom vlastných očí sme mu sprostredkovali hrôzostrašné obrazy v televízii, cez počítač, na internete. Ponúkli sme mu sedatíva v podobe heroínu, kokaínu alebo veľké množstvo marihuany.

Pokračovali sme v tom, čo začali iní, pretože to je všetko čo vieme, to je to najlepšie čo sme sa naučili.

Chcem povedať, že, trénovať sebalásku môžeme začať veľmi jednoducho a zaberie to len chvíľku: položíme ruku na srdce a poviete, „milujem ťa“. To uplakané dieťa na lavičke vo vašom srdci sa ani nehne! Takže prosím neprestávajte sa snažiť po takomto cvičení siahnuť!

Ak máte 20 rokov, 30, 40 alebo 70 a ak ste celý svoj život, nech ste už akokoľvek starí, ignorovali sami seba, dajte vedieť tomu plačúcemu dieťaťu vo vás, že tu konečne ste! Precvičujte si to, moji milí, je to najdôležitejšia vec, ktorú môžete pre seba urobiť. A tak sa vám odrazu otvorí cesta k práci vašich snov a skôr ako ju začnete hľadať. Partner snov sa zjaví skôr, než ho začnete hľadať hore dole.

Odrazu sa sprístupní prítok finančných prostriedkov, nových priateľov, podpory, rodiny - a nie nevyhnutne rodiny, do ktorej ste sa narodili, skôr rodiny duchovnej, s ktorou sa objaví nové puto. Všetko a všetci prídu, keď sa vy sami spojíte so sebou a láskou k sebe samému.

V týchto časoch sa teda postarajme o oporu sami pre seba lebo to nikto iný do takej hĺbky nemôže precítiť. Pochváľme sa a velebme sami seba lebo nikto iný nás tak nepochváli a nebude velebiť tak ako to potrebujeme.

Ak vám chýba objatie, objímte sa hneď teraz aj napriek tomu, že sa vám to môže zdať divné.

Jedným z najpríjemnejších a pre mňa prekvapení plných lásky boli príjemné účinky a pocity keď som si začala klásť ruku na vrch hlavy a držať svoje vlastné ruky, je to veľmi upokojujúce a utišujúce a v predstave mám Božiu ruku. Skúste to. Uvidíte, či to aj pre vás bude mať podobné účinky.

Ak chceme viac lásky v našom živote mali by sme si začať všímať lásku okolo nás, a náš život v tejto láske začne precitať. Stane sa z vás milujúca a láskyplná osoba, ktorú spoznáte niekde hlboko vo svojom vnútri a svet okolo vás bude odrážať váš vnútorný svet.

Záverečná myšlienka:

"Keď kráčam na miesto vo svojom vnútri, ktoré je „láska“, a aj vy kráčate na miesto vo vašom vnútri, ktoré je „láska“, tak sme ty i ja na mieste, ktoré sa volá „láska“. Potom sme v skutku v láske, v láskyplnom stave bytia. "

Ram Dass

Keby každý z nás precvičoval sebalásku, tak by sa všetkým a všetkému tejto lásky naozaj dostávalo.

Ďakujem za naladenie sa na rovnaké vlnenie, čítanie, zdieľanie a nakoniec ďakujem ZA LÁSKU.

Boh vám žehnaj <3


#laska #manjcarthigaser #peterkollar #slovaktranslation #lovenowandhere #loveaninsidejob

© 2015-2019 Made By Me~ This Little Cookie